Anna Brandejs sa dnes vrátila k svojmu detstvu za socializmu a pýtala sa ma, čo ja na to. Je to veľmi obsiahla téma, ku ktorej sa nedá vyjadriť v komentári pod statusom na Facebooku. Tobôž píšuc jedným prstom na mobile. Tak uvediem len zopár myšlienok bez nároku na úplnosť a vyčerpanie témy. Snáď vás niektoré z nich oslovia.

Merať, merať, merať!

Ako by ste určili, či je pre ľudí lepší kapitalizmus alebo socializmus? Rozprávanie sa s ľuďmi a citovanie osobností či expertov je anekdotický dôkaz. Je platný – dôležitý asi tak, ako anekdota ilustruje určitý jav. Aj keď dobrý vtip dokáže veľa ukázať.

Iný názov anekdotického dôkazu je dôkaz ad hoc – teda náhodný dôkaz. Je to vytiahnutý určitý fakt, ktorý sa potom uvádza ako TEN JEDEN, ktorý demonštruje – v našom prípade – kvalitu života v socializme a kapitalizme.

Keď začínam študovať nejaký nový problém, tak začnem tým najvšeobecnejším zdrojom je Wikipédia. Vyhľadám heslo “meranie životnej úrovne” – measure quality of life v angličtine.

Ťažíme ropu a žijeme si ako na zámku – nech to trvá večne

V rebríčkoch kvality života nájdeme krajiny ako Katar a Saudská Arábia na vysokých miestach. Nerastné suroviny, more, prielivy, lyžiarske svahy sú rozmiestnené na planéte náhodne a obyvatelia tej-ktorej krajiny to môžu využívať pre blaho ľudu, alebo len pre horných desať tisíc. V týchto krajinách môže byť vyššia životná úroveň, ale ľudia môžu narážať na nenaplnenie najvyšších poschodí Maslowovej pyramídy – tu len špekulujem, nechce sa mi hľadať štúdie.

V každom prípade je tento spôsob fungovania ekonomiky dočasný – kým tečie ropa. Pravnuci dnešných majiteľov Rolls Royceov budú opäť jazdiť na ťavách. Preto osobne pridávam váhu na trvalú udržateľnosť životnej úrovne. (Nechcem tu otvárať problematiku klimatickej migrácie.)

Žijeme na dlh. V poho. Naše deti a solidárne krajiny to zaplatia

Ďalšou vecou, ktorá je dôležitá pre mňa je zadĺženie krajiny, ktorá sa nachádza v rebríčku osobného šťastia alebo iného indexu, ktorý má ambíciu merať životnú úroveň. Pevne verím, že jedného dňa tie dlhy niekto bude musieť zaplatiť. To môže vrhnúť budúce generácie do chudoby. Dôležité je aj to, že sme na dlh postavili domy, diaľnice, múzeá a paláce. Tieto hodnoty si nikto neodnesie do veriteľskej krajiny na pleciach – ostanú natrvalo. Informácie o tom, ktorá krajina je ako zadĺžená, nie sú bežne dostupné. Existujú prehľady vládneho dlhu voči HDP, súkromného dlhu voči HDP, miery úspor. Ale štatistiku net value per capita – čistého majetku po odpočítaní dlhov na obyvateľa … Tak takú som ani nevidel, ani nemá zmysel. Nebudem ani zabŕdať do neprehľadných mimosúvahových záväzkov (off balance liability), akurát by som sa zamotal.

Ešte raz: nedá sa vypočítať, ktorá krajina je ako bohatá.

Kto nekradne okráda svoju rodinu

Kradnutie a korupcia ale aj daňové raje či vojny skresľujú štatistiky výkonnosti krajín. Preto odborníci neporovnávajú HDP, ale iné parametre. Za socíku sa síce kradlo, ale v kapitalizme kvitne korupcia a ulievanie daní v daňových rajoch. Čo je horšie? Netuším.

Individuálne ľudské šťastie

Pri pohľade na rebíčky šťastia a spokojnosti nás nevdojak napadne, že sa porovnávame v životnej úrovni. Americé filmy a serály vytvorili globálny životný štýl – etalón s ktorým porovnávame naše možnosti: cestovanie, jedlo, veľkosť auta, počet ľudí na svadobnej hostine, vek odchodu do dôchodku, kojeneckú úmrtnosť. Ako správne poznamenal Juraj Šembera, na smrteľnej posteli sa hodnoty prevrátia a uvedomíme si, že najšťastnejší sme boli v kruhu rodiny, pri plávaní v mori a pri tanci. To sú veci, ktoré najviac ľutujeme. Tu musím poznamenať, že áno, ale vysvetlite to deťom, ktoré chcú smart mobil alebo to vysvetlite manželke, ktorá požaduje ako dôkaz lásky nové topánočky. Rovnako v našej spokojnosti sa bude odrážať rodičovský odkaz – očakávanie rodičov aké majetky a iné sociálne statusy v živote dosiahneme.

Pľundrujeme planétu

A tak v mene napĺňania našich (rodičovských, spoločenských … ) predstáv o našej životnej úrovni bezohľadne vylovujeme moria, vypúšťame CO2 a prekysľujeme moria. Hráme sa na fair trade výrobky ale v skutočnosti väčšina výrobkov dlhodobej spotreby vydrží nanajvýš pár rokov a v krajinách, kde sa vyrába či kde sa ťažia suroviny spôsobuje ekologické katastrofy. Tie nás dostihnú tak, ako radioaktívne cézium z Japonska jedného dňa si nás nájde.

Späť k meraniam

A tak nameráme, že obyvatelia ktorejsi socialistickej či kapitalistickej krajiny sú povedzme štrnásty v jednom z rebríčkov spokojnosti. A pritom netušíme, či je to trvalo udržateľné, či pri tom nevyviezli len sklenené korálky, za ktoré vymieňajú skutočné banány. Nevieme ako sú zadĺžení a ako zaťažili životné prostredie.

Dalo by sa ešte argumentovať spoločenskými skupinami, ktoré sa mali lepšie za socíku a ktoré sa majú lepšie dnes. Našťastie štatistika je štatistika – zovšeobecní a priemeruje výsledky krajiny.

Spoločenská objednávka

Spoločenská objednávka rozhodne, nakoľko je životná úroveň dôležitá a ako tvrdo sú občania ochotní pracovať, aby sa mali lepšie. Rozhodne, či sú dôležitejšie istoty, či sloboda. Rozhodne aký veľký účet necháme našim deťom. Rozhodne či sú kyslé moria dôelžitejšie ako posedieť pri fľaštičke.

Ľudia nebudú voliť žiadnu stranu s heslami veľkých zmien. Každej zmeny sa voliči boja ako čert kríža. Preto sa naša politika osciluje niekde okolo stredu a žiadne zmeny nebudú, kým je v spoločnosti rovnováha. A tak sa ľavosť, pravosť, konzervativizmus, liberalizmus prejavuje v nepatrných zmenách a slovíčkach v zákonoch. Moderné politické strany stoja niekde v strede a robia pragmatickú politiku. Moderný politický marketing velí nevymedzovať sa voči politickej konkurencii a dôsledkom sú bezfarebné marketingové koncepcie typu “Yes, we can”.

Socík pred rokom 1989

Problém pred rokom 89 nebol socializmus, problém bola nedemokracia a prekonané koncepcie slobody prejavu a riadenia jednou stranou. Ak definujeme socializmus ako socializáciu výhod aj dôsledkov, tak je možné, že miera socializmu sa dnes nelíši od prednovembrovej. Čo sa líši principiálne je demokracia, sloboda vyjadrovania a sloboda podnikania.

Dnešný kapitalizmus

V niektorých prácach čítavam, že miera kapitalizmu sa znižuje reguláciami a “ochranou” trhu. Regulácia vytvára bariéry vstupu do odvetvia. Pomyslite na stovky miliónov dolárov, ktoré sú potrebné na založenie poisťovne, pásovú výrobu automobilov, či schválenie nového lieku. Ak je mierou slobody podnikania peňažné vyjdrenie bariér, ktoré sú presadené lobystami, tak naša spoločnosť nie je veľmi liberálna a je menej kapitalistická ako pred druhou vojnou.

A ešte raz apel na životné prostredie

Naša planéta zomiera. Dúfam, že sa podarí udržať životné prostredie v nejakom novom stabilnom stave bez toho, aby zmeny dosiahli únikovú rýchlosť. Prečo? Pretože potom sú všetky naše debaty o slobode vyjadrovania tancom nad otvoreným hrobom umierajúcej planéty.