Mám kamaráta z Kalkaty. Volá sa Kankán, je podnikateľ, otec, dedo a programátor. Sem sa dostal ako ľudový filozof poznačený východnými filozofiami.

Sedeli sme s Kankánom v kuchyni, šúpali cibuľu a Kankán sa zahľadel do diaľky. Povedal pamätnú vetu: „Každý optimalizuje podľa iných kritérií“. Áno, každý z nás ma právo mať iné životné ciele, meniť ich podľa okolností, prípadne nemať žiadne. V súlade s nimi, prípadne aj v nesúlade s nimi, môže každý z nás usmerňovať svoje správanie.

Na Kankána som si spomenul na konferencii o dôchodkovej reforme pred dvoma rokmi v Prahe. Akýsi pán, zjavne ľavicového razenia, sa nás opýtal v paneli, prečo by ľudia mali mať zásluhový dôchodok, či nestačí len solidárny z prvého piliera. Spomenul som si na Kankána, večernú kuchyňu v Mníchove a štípanie cibule v očiach: „Viete, my ľudia sme rôzni. Každý z nás má v živote iné ciele. Niekto chce byť učiteľ a určite je to legitímna voľba. Iný chce vyliezť na Mont Everest (alebo odvyknúť si od kokainu), čo je tiež legitímna voľba. No a žijú medzi nami ľudia, pre ktorých sú dôležité peniaze. Je to tiež legitímna voľba. Peniaze môžu byť ich cieľom alebo prostriedkom na niečo iné – cestovanie, nakupovanie luxusu alebo len obyčajný život s trochu vyšším štandardom.“

Ako už Kankán spomínal, každý optimalizuje, a tak možno súhlasíte s tým, že jeden z mnohých motívov správania bude aj celoživotný vývoj názoru na vlastnú odkázanosť v starobe. Ten pohľad sa u každého z nás vyvíja, ako mladí sme bezstarostní a niekde okolo päťdesiatky začneme freneticky šetriť, aby sme ešte čo-to stihli odložiť. Pre mnohých z nás je staroba zdrojom neurotickej úzkosti a pre zopár bohatých veľká dovolenka.

Veľa z nás si na penziu nenašetrí. Nedokážu, nevedia, nechcú alebo to dnes nepovažujú za potrebné. Mnohí z nás radšej žijú skromne, len aby na staré kolená neboli na nikoho odkázaní.

A teraz príde tá otázka: Čo si myslíte má štát podporovať individuálne šetrenie na penziu, má nás do individuálneho šetrenia nútiť, alebo naopak nechať to na každom z nás?