Od jesene 2011 píšem/rozprávam/prednášam o tom, že sme na ropnom vrchole aj o tom, že klimatická zmena bude ešte bolestivejšia ako ropný vrchol. Podarilo sa mi zosmiešniť vzhľadom na to, že sa “nič nedeje”. Vážne? Myslím si pravý opak.

Ropný vrchol ako ho nepoznáme

Predstavme si, že pri neustále rastúcom počte spotrebiteľov, stagnuje produkcia ropy na jedného spotrebiteľa svetovej strednej triedy. Ten spotrebiteľ sa môže nachádzať kdekoľvek – napríklad aj v Číne alebo v Indonézii.. Ako by sa ropný vrchol prejavoval?

Podľa profesora Jamesa Hamiltona, ktorý to predpovedal už v roku 2009 a pred tým, rastom cien energií a jedla a poklesom cien a spotreby tovarov dlhodobej spotreby. A tak predaje áut, počítačov, tlačiarní, pračiek a čoho viem ešte klesajú, a to aj napriek tisícom trikov, ktoré využívajú výrobcovia/veľkopredajcovia a obchodníci. Jo, a nehnuteľností tiež. Ľudia jednoducho predĺžujú inovačné cykly.

Druhý prejav je zníženie ochoty platiť dane. HDP meria len tú tovarovú výmenu, ktorú sú ľudia ochotní zdaniť. Keďže sa veľké množstvá ľudí stávajú chudobní (nízkopríjmové a sociálne odkázané skupiny); spomína sa pojem energetická chudoba; klesá výber daní a s ním vzniká voľba – zadĺžiť krajinu alebo úspornými opatreniami zlikvidovať dodavateľov štátu. Tak či onak dlhy štátov sú za hranicou udržateľnosti a ekonomický rast je v nedohľadne.

Tretí prejav sú sociálne nepokoje. Vznikajú hlavne tam, kde chudoba presiahla únosné medze vo veľkých mestách. Teda nie na dedinách a v malých mestečkách, kde sa ľudia bez práce považujú za spoločensky neúspešných a strácajú sa (doslova sa stávajú neviditeľní). Len vo veľkých mestách sa nájde dostatočný počet ľudí, ktorí sa vzájomne utvrdzujú vo vonkajších príčinách chudoby – a vinníkom sa stávajú menšiny, korupcia politikov (ako keby sa percentuálne korupcia zväčšovala – nie dokonca je menšia, ale ľudia sú na okázalosť citlivejší), iné krajiny a podobne. A tak prebiehajú revolty po celom svete, ale hlavne tam, kde je chodoba najväčšia. Všimli ste si bezradnosť revoltujúcich? Sú proti, ale nemajú žiadny politický program, čo robiť.

Štvrtý jav je snaha tváriť sa, že sa nič nedeje (Korowiczov paradox). Ak by oficiálne miesta pripustili, že máme problém, vznikla by panika a chaos. TIe vzniknú aj tak, len o pár mesiacov či rokov (dúfajme) neskôr.

Nevymyslel som to ja (not invented here) a nezabíjajte posla

Kolapsom sa vážne zaoberá Dmitrij Orlov. Jeho model používa väčšina autorov a pripomeniem len pasáž o kolapse politického systému. Ľudia pri kolapse prestávajú veriť tradičným politickým silám/inštitúciám a prikláňajú sa k extrémistom. Videli sme to v Grécku, v Bystrickom kraji či v predhitlerovskom Nemecku. A uvidíme to aj na Slovensku, žiadne pochyby.

Ako to bude pokračovať?

Ak sa nestane vážnejší prehmat, podcenenie voľakej banky, firmy, volieb, revolty, ktorý by mohol privodiť rýchlejšiu vlnu sociálnych nepokojov po celom svete, tak nás čaká pokračovanie trendu, ktorý je tu od roku 2008 – menej práce, menej služieb, menej tovarov dlhodobej spotreby, pokles cien tovarov dlhodobej spotreby (aj nehnuteľností), odklon od tovarovej výmeny k bartru a samozásobeniu, čoraz divokejšie dane, postupný rozpad svetového trhu (napríklad návrat výroby na Slovensko – žiaľ, primitívnejšieho tovaru ako sa predáva dnes s horšími platmi).

A klimatická zmena?

Tá je už tu. Na Slovensku tí šťastnejší budú zberať dve úrody do roka (napr. zemiakov, mrkvy a i.), tí menej šťastní budú zápasiť so suchom a s vrtkavým počasím (krupobitia, prívalové dažde, víchrice, treskúce mrazy, či náhle vpády mrazov počas vegetačného obdobia). Signály už vidno, ale pomaly si na to zvykáme.

Rada na záver?

Saďte, priatelia, saďte.

 

Ak chcete vedieť viac, tak som na mnohých sociálnych sieťach….