55 bilionRozumejme si, chybička sa stáva. Výkaz ktoréhosi štátneho orgánu alebo záujmového združenia je dôležitý vtedy, keď údaje majú nejakú dôležitosť pre niekoho. Chybička 55 biliónov nám akurát pripomína hrozivú megahoru svetových derivátov. Využijme túto aktualitku a pozrime sa o čo ide.

Čo sú to deriváty a ako sa účtujú

Medzi dvoma firmami v obchodnom vzťahu sa derivát vytvorí, ani si nevšimneme. Je to akákoľvek dohoda typu: “ak sa stane udalosť X, zaplatíme si obnos Y”. To sa stáva a obchodná prax je plná takýchto dohôd. Častokrát pri podpise zmluvy o deriváte zaplatí jedna strana druhej. Poplatok za spracovanie, alebo niečo, čo by sme vedeli porovnať s poistným. Bez ohľadu, či poistná udalosť nastane, poistné sa počas poistnej doby spotrebuje. Poplatky (fíčka) sú výnosom jednej strany a náklady druhej strany. To je jediná vec, ktorá sa objavuje v účtovníctve pred udalosťou X. Po udalosti X nasleduje druhý účtovný prípad, ak teda nastala. Jedná strana má výnos Y a druhá náklad v tej istej výške. A to je všetko.

Náčrt taxonómie derivátov

Dobrý prvý pohľad na objem derivátov zobchodovaných za kvartál v komerčných bankách v USA je štvrťročná správa oddelenia amerického ministerstva financií. Na stránkach 2 a 3 sa dočítame o účtovných záznamoch, ktoré pretiekli cez komerčné banky za kvartál – úrokové deriváty 3 miliardy dolárov, deriváty na menové kurzy 500 miliónov, deriváty akciového trhu 230 miliónov, komoditné 481 miliónov, úverové púhych 177 miliónov. Tie číselká sú dobré aj na uvedomenie si, kde je najväčšia riziko – nie v špekuláciách na bankrot dlžníkov (Credit Default Swapoch), ale v špekuláciách na budúci vývoj úrokových mier.

Kde sú bilióny?

Sľúbil som veeeeľkú chybu a vidíme, že cez účty pretečú malé sumy. Trochu väčšie čísla ako tie, ktoré pretečú cez účtovníctvo sú hodnoty v riziku (ako hovoríme mi poisťováci – sumy v riziku). Na stránke 5 sú už trošku vyššie čísla a aj vysvetlenie pre neekonómov. Kým referenčné hodnoty sú veľmi vysoké čísla sumy v riziku sú čísla podstatne nižšie. Na spodku stránky je tabuľka negatívnych aj pozitívnych súm v riziku – férových cien. Nechce sa mi hľadať presné definície, poviem teda, že to má niečo do činenia s odhadom hodnoty podkladového aktíva ku dňu X plus (alebo mínus) štatistická odchýlka (sigma). Ešte si prosím všimnime, že banky bývajú na oboch stranách obchodu, a tak sa nestáva, že by naraz nastali aj “pozitívne” aj “negatívne” udalosti. Nastane len jedna z nich a tak je riziko vlastne len polovičné, resp. sa tie riziká nedajú sčítať. (Napríklad keď akcie poklesnú, všetci čo mali špekulácie na pokles dostanú od bánk peniaze – sumu v riziku a tí čo špekulovali na rast nedostanú nič).

A tie bilióny? To sú tie referenčné (nominálne) hodnoty aktív, nad ktorými sa špekuluje. Ak má akcia cenu o dva týždne 20 dolárov – to je tá referenčná hodnota. V skutočnosti vymenilo majiteľa povedzme na začiatku 1 dolár a po tých dvoch týždňoch opäť jeden dolár. Ten prvý boli fíčka a ten druhý tá suma v riziku. Teraz súc poučený, že referenčné hodnoty (notionals) nie sú vôbec dôležité pozrime na stranu 13. V treťom kvartále sa uzatvorili derivátové obchody na 240 biliónov dolárov ceny aktív. No a pri tom sa trochu pomýliť? 55 biliónov sa už nejaví ako veľké číslo.

Prečo sú deriváty hrozivé?

Spomeňme si na Lehman Brothers, AIG aj iných padlých. Banky majú kapitál a ten je už porovnateľný so sumami v riziku. Hlavne pri rýchlom pohybe trhu sa stáva, že banka utrpí stratu vo výške porovnateľnej s výškou svojho kapitálu (alebo ročného zisku) a stane sa nesolventná. Pozrime si Morgan Stanley na strane 9. Tentokrát to ustáli. Nabudúce nemusia mať toľko šťastia.

Najväčšie riziko sú prudké pohyby úrokových mier, keď vzrastú alebo klesnú prudko úrokové miery. Ako napríklad prudký rast úrokov na amerických štátnych dlhopisoch.